amatérsky o Majstrovi, Ján Baldi

Nedávno som si unavený líhal do postele ešte k tomu ma zdrvil neúspech. Strácal som nádej, premkol ma smútok a chabla mi viera. Pozitíva zrazu plne nahradili negatíva. Farby pohltila noc. Tá je schopná naozaj umocniť pocity. Ticho, tma, samota. Vtedy je čas na modlitbu, vtedy si ľudia spytujú svoju myseľ za celý deň. Zrazu som sa cítil v tej miestnosti naozaj sám. Ani modliť sa mi nechcelo. Pomodlil som sa, no cítil som, že aj napriek modlitbe je odomňa stále ďaleko. Spomenul som si na ranné detstvo, keď som bol smutný, vzal som si so sebou do postele plyšového psa. Už ani neviem, kde dnes je, kam som ho dal.

Také ,,plyšáky“ majú veľkú silu pre deti, no často i pre dospelých. Práve v tejto chvíli beznádeje sa cítime sami. Líhame si do mäkkej postele, no pripadá nám to, akoby sme si ľahli na tvrdý kameň, či studený kov. Vtedy by sme najradšej mali pri sebe niekoho srdcu blízkeho, alebo aspoň nejakého plyšáka a vrúcne ho zovreli.

Malé deti v nich vidia ochranu, spoločnosť, starajú sa o ne, záleží im na nich. Starší si ich darujú jeden druhému na pamiatku, či aby im nahradil toho, ktorý je práve od nich odlúčený. Nebolo by fajn mať plyšového Ježiša? Nahradzoval by nám na čas nášho blízkeho (samého seba), ktorý je od nás na čas odlúčený. Pripomínal by nám každý večer, že je v izbe naozaj s nami a keď by bolo naozaj zle, vzali by sme ho k sebe s pocitom, že stále niekoho máme, ako deti. Veď On nás predsa všetkých vníma ako svoje deti. Tak, ako je Bohu milé, keď nechtiac zaspíme pri modlitbe akoby pri Božej uspávanke, tak by sa díval aj na to, keby sme si so sebou vzali aj Jeho. Na chvíľu by sme sa znovu stali deťmi, Jeho deťmi.
V postave medveďa deti vidia silu, ktorá ich chráni. V psovi vidia verného spoločníka, ktorý od nich neodíde. Takto by sa dalo menovať všetky (plyšové) zvieratá. Božie tvory sú teda naozaj Božie, s jeho vlastnosťami. Chráni nás silou medveďa, ostáva verne pri nás ako pes.
Bolo by dobré, rovnako ako začať, aj deň s Kristom zakončiť. Pevne ho zovrieť nielen v ťažkej chvíli. Nemáme čo stratiť. V tme by sme sa predsa nemuseli cítiť trápne, že spíme s plyšovými hračkami, lebo by nás videl iba On, ktorý vidí v skrytosti.

Len aby sme ho potom nezapatrošili voľakam, ako ja toho môjho plyšového psa...