Pondelok ráno som išiel do práce autobusom. Ako sme si všimli, v Bratislave sú všade zápchy, autá sa hýbu krokom, ľudia meškajú do práce, na stretnutia s blízkymi a pochopiteľne ich to vyvádza z miery. V tej chvíli je ozaj ľahké zabudnúť, že On je stále s nami. Rozmýšľali ste niekedy, ako vyzeráme z Jeho pohľadu? Tipujem, že mu prídeme riadne smiešni. Ponáhľame sa, utekáme, búchame do volantu, nadávame, nevieme vydržať na mieste, sme sťa tie malé uštekané nervózne čivavy, ktoré sa pýtajú von. Len či by sme namiesto toho ísť von, nemali ísť radšej dnu? Dnu do seba.
Keď sa mi po hodine cesty jedným autobusom podarilo prestúpiť na ďalší, padol mi zrak na človeka stojaceho na zastávke. Díval som na neho cez okno, najskôr nechápajúc, čo mi tam zaviedlo zrak. Pozrel som sa lepšie a sledujem, že ten muž držal v rukách čosi, čo som na verejnosti nevidel celé veky. Ruženec.
Toto bolo pre mňa, akoby ma obarili. Je to ako ísť na koni po Kamennom námestí. Rarita, ktorú som videl asi iba raz za život.
Ktovie, prečo sa ten muž rozhodol modliť ruženec práve na zastávke. Možno sa ponáhľal a nestihol doma, možno mal dlhú chvíľu na zastávke a obrnil sa pred nervozitou a nerovnováhou. A možno spravil veľmi dobre...
Je to ako ísť na výlet. Pribalíme si niečo pod zub, niečo na pitie, niečo na zahriatie. Každý deň je malým výletom a jeden z nás sa rozhodol ,,pribaliť“ do batohu aj Ježiša. Nosil ho so sebou v srdci a možno bol ten jediný, ktorý sa v tých zápchach nerozčuľoval, ale ostával pokojný.
A koľkí z nás naozaj potrebujú ,,pribaliť“ Ježiša... Veď sa len pozrime okolo seba, alebo aj na seba. Ráno do práce, sme nervózni. Stihnem to? Nestihnem to? Rýchlo vstaneme, dám si malé, nezdravé raňajky, oblečieme sa a utekáme z domu. Na zastávke nervózne prešľapujeme z nohy na nohu, zočíme autobus a povieme si panovačne: ,,No konečne! Už bolo na čase!“
Nestíhame v práci, zhon všade, straší nás slovo uzávierka, šéf nad nami visí ako Damoklov meč a my sa obávame o svoje miesto, tak potíme krv v kancelárii i vonku, no najmä sa ničíme stresom. Potom nám je zle, nemáme chuť ani obedovať, márne to zaháňame liekmi, ba aj alkoholom.
Ale keby sme si pribalili ráno na cestu aj duchovnú potravu, čo by sa takého strašného stalo? Aspoň na chvíľu si upokojili myseľ, nemusíme hneď odriekavať celý ruženec.
Znova sa vrátim k prirovnaniu dňa s výletom. Odvážne sa pýtame, načo si budeme brať na stanovačku aj návod na postavenie stanu? Veď to nejako zaimprovizujeme, predsa stan zloží každý hlupák. Keď jeden z nás prejaví morálnu odvahu a pribalí si ho, všetci sa mu smejú a divia sa, že to vôbec potrebuje.
,,Haha, mne také netreba, zvládnem aj bez toho.“ (alebo bez Neho) povedia si mnohí.
Príde dážď a jediný, ktorému stan ostane stáť je ten, ktorý sa pozrel do toho návodu. Nie je to americký film, že by sa k nemu všetci nahrnuli, skôr naopak. Ostanú vonku v nečase a s krivou tvárou od závisti na neho hľadia, ani za svet priznať farbu.
Rovnako aj tento človek prejavil veľkú morálnu odvahu, vytiahnuť na ulici ruženec a modliť sa. Prišiel útok na duševnú rovnováhu v podobe 15 minútového zdržania na každej križovatke a už sa pokoj rúca, no ten jeho nie.
Nie ten bol v mojich očiach odvážny, ktorý to autom vzal cez chodník, či stredový pás. Nie ten bol odvážny, ktorý kričal ba aj na policajta. Myslím si, že to je dnes odvaha, vytiahnuť si pre seba ruženec a potichu sa kúsok od zastávky modliť, aj napriek nechápavým pohľadom okoloidúcich.
Mnohí moji spolucestujúci si v autobuse neraz povedali v duchu: ,,Hej autobusár, ty hlupák, ako to jazdíš?! Čo vy ostatní? Čo neviete šoférovať?! Ktorý hlupák vám dal vodičák?!“
Ten muž si vtedy povie možno to, čo napadlo aj mňa: ,,Klobúk dolu, byť na mieste toho vodiča autobusu, rozmlátim tam asi palubovku, ale on je pokojný. Ja by som sa v tejto zápche zbláznil.“
A je to tak jednoduché. Vziať ráno so sebou na cestu nášho Kamaráta. Stačí tak málo, aby bol s nami. Nezaberie miesto ani v kabelke, či ruksaku. Je hoci aj v dvoch ráno prečítaných veršoch Biblie, hoci aj v jednom prežehnaní sa pred odchodom, hoci aj v jednej spomienke... Tak málo a dostaneme za to tak veľa.
Tak čo myslíte, oplatí sa?
Komentáre
Určite
to ja dakujem
to ja dakujem
pekne napísané...