amatérsky o Majstrovi, Ján Baldi

,,Bože prečo...? Veď ja som len chcel... Nechcel som zlé, ale iba... Bol to môj sen, prečo si mi ho nesplnil?“ Keby sa s týmito otázkami obrátilo na svojho otca nejaké dieťa so slzami v očiach, prebodávala by mu každá veta srdce. Otcovi začne byť malého stvorenia ľúto a možno sa nakoniec zľutuje a spraví po jeho. Možno.

Takto to je aj s nami vo vzťahu s Bohom. Mnohí z nás, ktorých nádeje boli potopené v strastiach a nečasoch upierajú zrak na Boha a pýtajú sa: ,,Bože, prečo si dovolil, aby som mal zlomené krídla?“
Nie som Boh, ale stavím sa, že ho to zarmucuje. Chcel by, ale nespraví to. Nezhojí nám naše zlomené krídla. V biblii sa píše: ,, Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí...“

Nalomené krídlo nedolomí, ale ani nezhojí. Prečo?

Prezradím vám čosi z toho môjho príbehu:

Keď som bol na strednej škole, mal som sen. Reálne možný sen, nič extra veľkého, nič prevratného. Začal som na sebe pracovať, no nemohol som svoj sen uskutočniť. Stále mi ktosi kládol polená pod nohy v podobe časových, rodinných i finančných dôvodov, ktoré mi zabraňovali venovať sa tomu. Závidel som spolužiakom, že tieto strasti sa ich netýkajú, že mama či tatko dá aj dvadsať tisíc na podporu svojho syna či dcéry, no on/ona to zanedbáva a berie ako samozrejmosť. Závidel som im, že majú od príchodu domov po odchod do školy voľný čas len pre seba. No oni si to nevážili, pasívne ho zabíjali pred televízorom, keď ja som bol rád za každú hodinu. Závidel som im, že majú doma samotu, ktorá mne tak často chýba a moja povaha ju potrebuje. Závidel som im, že dosiahli v mojich očiach veľké veci, ba aj cieľ, o ktorom som sníval ja. Nebola to ale závisť hriešna, ktorá viedla k nenávisti. Bol som smutný.

Závidel som im, že môžu lietať na zdravých krídlach. Prosil som každý večer Boha, aby mi tie moje ozdravil. Veď predsa Ježiš uzdravoval chorých, prečo nedokáže zhojiť jedno zlomené krídlo?

Dokáže, ale nechce. Prečo som pochopil až neskôr.

Závidel som ľuďom ich obdiv, ktorý žali. Ako dieťa som prešiel dlhými rokmi šikanovania a odrazilo sa to na mojej osobnosti – stále mám pocit, že potrebujem niečo dokázať. Musím, aspoň malú vec, ktorá by ma uspokojila. Zistil som, že mnohých obdivujú práve pre veci, ktoré dokázali.

Obdivoval som ich, lebo boli úspešní...

Poznám jedno dievča. To dievča má úplne iný život než my ostatní, žije len s otcom a bratmi, bez mamy. Pritom o nej viem, že je to veľmi dobrý človek. Dokončila školu i študuje na škole, kde je každoročne vidno nápor stovák uchádzačov, no vezmú len veľmi malé množstvo. Obdivujem ju, lebo viem ako veľmi kľukatou cestou išla aj so zlámanými krídlami. Nie je to hviezda, nepozná ju veľa ľudí a na prvý pohľad obyčajné dievča. No tí, čo o nej aspoň trochu vedia, ju vidia inak.

Prečo Boh nezahojí zlomené krídlo?

Aby naučil žiť človeka so zlomeným krídlom. Keby boli takí ľudia úspešní, možno by ich obdivovali davy. No so zlomenými krídlami si získavajú obdiv tých, od ktorých to má zmysel – od ľudí, čo ich poznajú z blízka. Vedia, akí sú a vedia, že sa márne snažia každý deň vzlietnuť so zlomenými krídlami a stoja pri nich, keď padajú. Sklamania sa takým ľudom stávajú častejšie, než úspechy a sú šťastní i z maličkostí. Neúspechy na nich pôsobia tvrdo, no zvládajú ich silnejšie. Boh ich učí žiť so zlomenými krídlami.

Dodnes som nevzlietol, no tu dolu som bližšie k bežným ľudom i k Bohu. Viem, aký som a viem, že by ma úspech spálil. Nie som spokojný, ale želám si, aby to takto ostalo i naďalej. Boh ma pomaličky učí žiť so zlomeným krídlom. To sa zíde viac ako úspech, či nie?