amatérsky o Majstrovi, Ján Baldi

Leto je ročné obdobie, kedy sa konajú rôzne kresťanské akcie. Ku koncu júna vyšiel v Katolíckych novinách malý plagátik s časovým rozvrhom všetkých pútí. Berme to teraz z pohľadu veriaceho, ktorý sa rozhoduje – ísť, či neísť na púť?
Pred ním/ňou vzniká otázka, ktorej konečné správne riešenie by ho malo priviesť bližšie k Bohu.

Bohužiaľ, objektívne správne riešenie neexistuje. Rozdiel je totiž pútnické miesto a púť.

Dávno som sa zveril známemu, že mám v pláne ísť sa pozrieť na Staré hory, pútnické miesto na strednom Slovensku venované panne Márii. Ten mi na to odpovedal: ,,Nechoď tam teraz, choď tam, keď bude púť.“
Lenže z toho sa bojím, že sa mi to nebude rátať. Je to ako v kostole. Keď tam prídem v piatok na šiestu, sme tam dokopy s farárom, miništrantom a ostatnými piati. Vtedy to však má tú správnu atmosféru. Človek má pocit, že je tam azda sám, že ho nič neruší, že ta niet nikoho okrem neho a Neho.

Vtedy ostáva miesto vedľa na lavičke voľné (možno aj) pre Boha.

Človek má tou relatívnou samotou vytvorené akoby ticho, priestor na meditáciu, na zamyslenie, na hlbšie prežívanie daného zážitku.

V nedeľu si však ani Boh nemá kam sadnúť, nie to ešte vy : ) Síce je to pekné vidieť, že sa omša teší tak obrovskej účasti, no je to tlačenica... Na druhej strane, z toho množstva veriacich ide akási pozitívna energia.

Je veľká škoda, že sa kostoly väčšinou zamykajú. Niet nad to, i za mojich mladších čias, keď som bol neveriaci ma to lákalo, vojsť do prázdneho kostola.
Pamätám si, keď som sa hrával u babky na dedine a raz som zablúdil takto dnu. Nebol čas omše, otvoril som ťažké veľké dvere a vošiel dnu, do prítmia prázdneho kostola. Nikde nikoho, absolútne ticho prerušované len krokmi mojich malých nôh na kamennej podlahe. Neobsadené lavičky, sem-tam nejaká modlitebná knižka. Za oltárom nikoho, len socha Ukrižovaného sa skvela vo svojej veľkosti a ja som sa tam díval. Ticho, v ktorom som mohol rozmýšľať, zastaviť sa, možno vyjadriť svoje túžby a prosby i nahlas...

Rovnako je to aj na pútnických miestach. Iné je prísť k veľkej soche panny Márie a v tichu a modlitbe sa na ňu dívať a iné je byť tam s masou ľudí a spoločne byť na svätej omši pod holým nebom. Nevravím, že to druhé je zlé, samozrejme to má svoje čaro, no je to iné.

Vždy som obdivoval starú rytiersku zásadu prebdieť noc v kostole. Dnes by mi to veru asi nikto nedovolil, ani ten najsamlepší farár.

 

Na nedeľnej omši sa modlí, spieva, prijíma, ľutuje atď. Skrátka človek ústa nezavrie a Boha nepustíme k slovu.

Keď však som sám v kostole, mám dojem, že sa zastavil čas. Nič ma nenáhli, teraz som tu len ja a On a netreba vešať hodiny na kalváriu.
Tomu ja vravím kontakt, možnosť nie len rozprávať, ale aj sa snažiť počúvať...