amatérsky o Majstrovi, Ján Baldi

,,Bol si tento rok v kostole?“

,,Nie a načo?“

,,Minulý rok?“

,,Tiež nie. Čo by som tam robil?“

Takto znel dialóg jedného môjho kamaráta ateistu so mnou. Mnohí možno súhlasia s jeho postojom, ale ja nie. Nejde o to chodiť do kostola, rapkať verše z biblie, spievať ponuré žalospevy, klaňať sa a počúvať farárovu kázeň. Ozajstný dôvod chodenia do kostolov je oveľa bližší ľuďom než si myslia.

My veriaci chodíme do kostola po duchovnú podporu, obnovu, slovo, povzbudenie i radu. Je to už naša vec, že sme tam a že sa týmito radami riadime alebo neriadime.

Otázka je, prečo by kostol navštívil aj ateista? Alebo ako sa ma známy spýtal ,,Čo by som tam robil?“

Odpoveď je úplne jednoduchá – prejav ľudskosti a spomienky. V našich dejinách sa udialo mnoho revolúcií, mnoho prevratov a mnoho osobností vystupujúcich proti režimu bolo popravených, či oslávených (alebo oboje). Výročie Veľkej francúzskej revolúcie si pripomínajú Francúzi dodnes. Lenin a Stalin majú v Rusku dodnes svoje ,,miesta“ v kalendároch ľudskej mysle. 17. november je u nás známy sviatok.
Nielen černosi v USA ale i inde si pripomínajú zastrelenie Martina Luthera Kinga. Zabili ho, lebo chcel to, čo je ľuďom akejkoľvek farby i národu prirodzené – rovnosť.
Ježiša zabili lebo chcel to, čo je človeku prirodzené – lásku.  Šíril myšlienky vzájomnej lásky, nerevoltoval proti vláde, nechcel nikoho zvrhnúť, nezávidel nikomu majetok a ani neprišiel s riešením sociálnych rozdielov. Jednoduchá vec – láska. Päť písmen na to, aby bol človek bližšie k svojej vlastnej dokonalosti.

Ľudia nemusia veriť. Nikto ich k tomu nenúti. Človek nemusí veriť, že Ježiš bol Boží syn, nemusí veriť, že vôbec nejaký Boh je, nemusí veriť v prorokov, alebo že Boh cez Mojžiša rozdelil vody Červeného mora. Prvý a základný fakt, ktorý je dôležitý je ten, kto Ježiš bol. Vezmem to z pohľadu nezainteresovaného ateistu, ktorý si práve prečítal učebnicu dejepisu.

,,Ježiš bol teda obyčajný človek, ktorého pokladali za Božieho syna. Vlastne šíril jednoduché myšlienky vzájomnej lásky a za to ho ukrižovali.“

Neverte, ak nechcete. Ale ak ste ľudia, aspoň si spomeňte na ,,kolegu“ človeka, ktorého zabili len pre jeho názor.
Tak ako padlí hrdinovia v boji majú svoje monumenty na námestiach, tak vystavali kresťania Ježišovi kostoly. Môžete si tam aj sadnúť, pri ostatných pamätníkoch moc lavičiek nie je : )

Ku koncu omše, tesne pred prijímaním povie farár vetu interpretujúc Ježišove slová:

,,Toto robte na moju pamiatku.“

Teraz sa nám ale vyskytne situácia, ktorá sa najviac prejavuje pri veriacich, ktorí ale nechodia do kostola: ,,Načo pôjdem do kostola? Boh je všade, pomodliť sa môžem aj doma.“
No dobre, ale tak koľko je takýchto, ktorí si naozaj denne kľaknú alebo sadnú a pomodlia sa, venujú aspoň pár sekúnd len Bohu, keď už teda nepotrebujú kostol. Potom to dopadá tak, že sa to zanedbáva.
,,Hm dnes nie, som unavený... mám akurát niečo na prácu, potom... musím isť preč... snáď inokedy, teraz to nejde.“ A nakoniec to zakrnie úplne. Toto sa ale týka veriacich.

Načo by chodil ateista do kostola, keď si pamiatku človeka zabitého za svoje kladné presvedčenie môže uctiť aj doma?

Pokojne sa dá povedzme na Veľkú noc si sadnúť na chvíľu a namiesto televízie si pri káve potrápiť hlavu otázkami prečo si vlastne zaslúžil smrť a ako sa zachoval v poslednej chvíli.
Je to len o vlastnej aktivite. Tak ako niekto ide k pamätníku padlých vojakov, či na námestie v daný sviatok, tak sa dá ísť aj do kostola.
Nenútim nikoho chodiť každú nedeľu do kostola, modliť sa, spievať atď. ale aspoň ako prejav ľudskosti a spomienky na človeka neprávom zavraždeného sa oplatí (aspoň raz za rok) do toho kostola vojsť, pozrieť sa na jeho sochu a povedať si aspoň niečo typu:

,,Hm človeče... zomrieť za svoj názor a za dobrú vec, tak to už je niečo.“

Bude to len prejav ľudskosti, spomienky, súcitu. Nič zlé, nič fanatické, nič náboženské, iba ľudské.