Cestovné poriadky požívame každý deň, sú pre nás samozrejmosťou. S nádejou na ne hladíme, či sme nezmeškali, alebo naopak, hneváme sa, že nám odišiel autobus. Častokrát si aj buchneme, či dokonca neslušnejší z nás začnú strhávať tieto čiernobiele papieriky. Sú však pevne nalepené, a preto ostane po nich len nemý kus bieleho papieru s ryhami, ktoré označujú to, že tam kedysi čosi bolo.
Rozmýšľali ste ale niekedy, kto za tým stojí? Kto môže za to, že ráno utekajúc do práce si zadychčaný pozriem cestovný poriadok? Kto ho tam nalepil? Kedy? Ako často ich obnovujú?
Nenapadlo vás, že takto to funguje aj vo svete?
Sú to pre nás bežné veci, ktoré nevnímame. Chlapec uvoľní babičke miesto v autobuse alebo jej pomôže vyniesť nákup po strmých schodoch. Človek sa zastaví a s úsmevom daruje kamelotovi Notabene peniaze. Stratenému cudzincovi objasní našinec lámavou angličtinou cestu.
Vídavam pred naším domom akúsi starú pani. Stojí tam pri múriku, na ktorom porozkladá misky. Z tých jedia túlavé mačky. Hladné, odkázané len na seba, dravo lovia dňom i nocou pre sústo jedla v žalúdku, no na druhej strane nadšene pradúce stvorenia, ktoré sú šťastné, že dnes nemusia stráviť deň nad hľadaním potravy. Babička starostlivo rozdeľuje to, čo pre tieto uličnice má, no ony ju pritom stále nepoznajú. Len vedia, že čosi, ktosi, možno poznajú niečo ako pojem človek, ich raz za čas odbremení. Je to pre ne ako zázrak.
Nepripomína vám to nás, ľudí? Lovíme každodenne ako tie mačky. My však množstvo zázrakov máme priamo pred očami, už nám ich ktosi dal.
Perfektná koordinácia všetkého počnúc vesmírom až po rast štvorlístku. Keby sa čo i len niečo oneskorilo, bol by obrovský problém. Niekde na druhom konci vesmíru čierna diera požiera planéty a tá naša sa v pokoji otáča a my to berieme ako samozrejmosť. Aký veľký problém nastáva, keď zmetie úrodu búrka. Človek berie tieto veci ako samozrejmé, berie ako samozrejmé, že sme dostali do daru psa. Žiadne iné zviera nie je tak ľahko možno ochočiť, žiadne zviera nie je také verné, žiadne zviera nám nepovie svojím pohľadom, keď odchádzame za kamarátmi: ,,Ty máš priateľov, ale ja mám iba teba...“ A predsa dokáže človek toto brať ako samozrejmosť. Nechá strážiť psa i v najväčšej zime vonku, zabudne mu dať jesť, či piť v týchto horúčavách, berie ho už len ako ochrancu a pri svojom rýchlom živote sa už ani len nezastaví, aby ho pohladil.
Mám rád psy a občas rozmýšľam nad tým, že vlastne sme spolu už vyše 17 tisíc rokov. Psy nás nikdy neopustili. Kto nám však daroval takéto zviera? Kto za tým stojí? Možno sa aj vtipne spýtať ,,Kde je pes zakopaný?“ Nosorožec, had, baran, kapor, orol... všetko toto mohlo mať titul najlepší priateľ človeka. Titul patrí psovi. Prečo? Kto zvolil, že to bude pes?
Kto nalepil obrázok psa na zastávke cesty života ľudského pokolenia?
A my ich často berieme ako samozrejmosť.
Ako samozrejmosť berieme bohužiaľ aj prírodu. Občas tento veľký zázrak života pripomína cestovný poriadok na zastávke. Niekedy na neho s nádejou a radosťou pozeráme, niekedy však necitlivo udrieme, strhneme. Potom príroda vyzerá ako ten kus papiera na zastávke s ryhami, otrhanými časťami a torzom, ktoré len pripomína, že tu asi kedysi bolo, to čo hľadáme.
Ale znova sa nájdu ľudia, ktorí tam ten papier nalepia. V puklinách asfaltu vyrastajú trsy trávy, na voľných miestach znova rastie zeleň, hmyz a vtáky, ktoré prišli o domov si stavajú príbytky v rohoch našich domov, v pivniciach, v podkroviach.
Kto stojí za týmto? Kto chodí znova ,,nalepiť“ prírodu na miesta, kde by sme to najmenej čakali?
Neznámi ľudia spomedzi nás majú v popise práce nalepiť na zastávku cestovný poriadok.
Ale prečo sme dostali zadarmo psa, spoločníka, ktorého i keď udrieme, stále nás má rovnako rád? Prečo stále ktosi chodí po nociach a ,,nalepuje“ prírodu kam sa len dá? Prečo a od koho sme dostali toľko zázrakov, aj keď vedel, že zovšednejú a prestaneme si ich vážiť?
Spomeňme si na tú babičku, čo kŕmi mačky. Prečo ich raz za čas obdarí jedlom, ktoré ju stojí časť jej malého dôchodku? Veď jej to nikdy nevrátia. Prečo ich takto odbremení od každodenného lovu?
Prečo?
Lebo ich má rada.
Komentáre